...pohrám sa trocha s druhým odstavcom a tvrdenín císlo 2, berúc uz aj udove odpovede a tvoje myslienky v dalsích príspevkoch do úvahy.
V druhom odstavci píses: "Ak vývoj nie je udržateľný (v zmysle predpovedateľnosti) z pohľadu toho, kto si (subjektívne) stanovil také ciele, ktoré čo najviac odpovedajú najefektívnejšej ceste napĺňania (objektívneho) optimálneho predurčenia), tak ide o degradáciu." - ak subjektívne stanovené ciele skutocne odpovedajú naplnaniu objektívneho optimálneho predurcenia, tak konanie - vývoj na danej úrovni je skutocne jak z danej, tak aj z pohladu vyssích,vrátane najvyssej úrovne - degradáciou a jej pravdepodobná predurcenost nemohla byt predurcená ako proces evolúcie. Cize v ziadnom prípade na danej úrovni, kde doslo k zlyhaniu naplnania optimálneho predurcenia, sa nejedná o evolúciu, a ak nie o degradáciu, tak prinajmensom v danom momente o stagnáciu - zastavenie evolúcie. Ale od toho istého momentu, ak dôjde k sebareflexii, prehodnoteniu postupov a rozpoznaniu chýb v procese naplnania optimálneho predurcenia, ci chybného rozpoznania optimálnych predurcení, sa uz jedná zase o evolucný posun - proces.
Cize tvoje tvrdenie v bode 2: "A najmä aj degradácia môže byť súčasťou optimálneho predurčenia (čiže moja definícia - prvý odstavec - neplatí)." - je správna len v prvej casti, tvoj uzáver je nesprávny - a definícia v odseku 2 je platná.

Z tohto, aspon v mojom ponímaní, vyplýva, ze objektívne kategórie evolúcia a degradácia môzu byt objektívne posudzované len z hladiska najvyssej - Bozej úrovne, a z násho pohladu, aj ked to budeme posudzovat vo vztahu k lubovolnej, nasím intelektom dosiahnutelnej úrovni, nepoznajúc celovesmírnu matricu v jej plnosti a celostnosti, to bude vzdy len subjektívny pohlad, ktorý vzdy sa môze otocit o 180° akonáhle nasa úroven chápania dosiahne dalsiu úroven...
No najdôlezitejsie pre kazdého jedinca je to, ze skôr nez svoj subjektívny pocit, vedomé posúdenie vlastného konania (skutocne zlyhania?) vyhlási za degradáciu, mal by prehodnotit predovsetkým správnost stanovenia vlastného vektora cielov v súvislosti s optimálnym priblízením sa objektívnej predurcenosti jeho zivotnej misie, ci tu nedoslo k pochybeniu, k falosnej ilúzii - lebo v tomto prípade, ak som sa "netrafil", tak to, co v prvom momente mi pripadá ako osobné zlyhanie - degradácia, je vlastne stopnutie (vlastným podvedomím, svedomím?), prerusenie púte k skutocnej ak nie degradácii, tak minimálne stagnácii - poblúdeniu...- cize zaciatok evolúcie, lebo celé predchádzajúce naplnanie chybne stanoveného vektora cielov bolo vlastne z tohto uhla pohladu - degradáciou.
A preto asi aj chápem Zaznobina, ze sa v tom nevrtal - lebo naservírovanie tejto problematiky v plnosti pre este nedostatocne chápajúceho jedinca, nevládnuceho minimálne pojmológiou KSB/DVTR, by bolo zneistujúce, vedúce k strachu z vlastného konania - paralýze jeho tvorivosti - a to by isto nebolo pre daného jedinca evolucné...