Ahoj Pe-tri,

v tom stredoveku to bolo trochu zložitejšie.

Bývalí egyptskí hiero-fantos mali zavedený v starovekom Egypte finančný systém, ktorý bol výrazne efektívnejší a prepracovanejší ako tomu bolo v stredoveku, a preto aj vtedy stačilo pracovať pri rastúcom rozkvete v priemere polovicu dnešného zákonného prac. času. Dokázali nájsť vysoko efektívnu spätosťreálneho života a života peňazí, čo už som spomínal vyššie (invariant obilie).
To si však nechali pre seba a tichý jed úžery pracoval aj v "zlatom období stredoveku". Hoci RKC zakazovala úžeru kresťanom, tak doktrína Starého zákona, Tóry a Talmudických výkladov ju predurčovala pre judaistov, ktorí ju aj "poctivo" vykonávali. V minulosti som sa trochu dotkol rádu Templárov, ktorí spadali v jurisdikcii priamo pod pápeža a tí veselo aj v tom období úžerníčili (mnohokrát cez rôzne skryté poplatky alebo mechanizmy výmeny mien apod.). Tí v podstate vytvorili základy moderného úžerníckeho bankovníctva (inflačného), kde sa mnohé prvky využívajú dodnes.

V spomínanom období "zlatého veku stredoveku" fungoval tzv. duálny monetárny
systém. Na jednej strane "oficiálne" peniaze vladára, ktoré boli viac či menej inflačné a paralelne sa silne rozmnožili alternatívne menové systémy s demurrage, čím sa zrýchľoval ich obeh v ekonomike, čo výrazne napomáhalo vtedajšiemu rozkvetu.

Príčin pomerne rýchleho kolapsu európskych ekonomík bolo viacero - napr. určité vyčerpanie poľn. pôd, istý stupeň preľudnenia, no dominantným faktorom bola výrazná zmena vo finančnom systéme.
Vieme, že všetky procesy sú riadené, a tak si možno hierofantici v GP povedali, že stačilo rozkvetu a rýchleho demografického boomu, lebo pracujúci dobytok by im mohol rýchlo "prežrať" vtedy známy svet.
Ktovie akí emisári poradili vtedajšej chamtivej "elite", ako si nabaliť ešte viac vrecká:
Postupne od 11. stor. začal tzv. proces remonetizácie so znižovaním obsahu vzácneho kovu v minciach, t.j. ich znehodnocovanie. Spočiatku tento proces mal dlhšie časové intervaly (1 x za niekoľko rokov), lebo ovčania i niektorí dvorania silne protestovali, ale časom nabral na akcelerácií. Tak napr. arcibiskup z Magdeburgu Vikman znižoval hodnotu peňazí vo svoj prospech 2x do roka, no vojvoda saský Johann II počas 18 ročnej vlády to urobil 86 x od r. 1350 - 1368 a jeden z panovníkov Poľska menil mince 4x do roka.
Takto tí, čo riadili razbu peňazí zväčšovali ich objem na úkor nižšieho obsahu drahého kovu.
Inflácia nenechala na seba dlho čakať a to bolo katastrófou pre tých, čo žili napr. z fixného príjmu ( majitelia pôdy s dlhodobou rentou, nájomní pracovníci ).
Miesto duálneho fin. systému sa čoraz viac presadzoval monopolný stav jedinej centralizovanej meny, ktorá strácala hodnotu, a tak príjmy z demurrage boli neefektívne. Kráľovská moc nad peňažným systémom bola postupne inštalovaná vojenskou silou.
Napr. Filip IV Pekný vo FRA mal v rokoch 1298-99 príjmy z mincovní (zo znehodnocovania meny) 1,2 mil. livrov a z ostatných zdrojov (dane apod.) len 800 tis. livrov.
Pre bohatých ľudí bolo výhodnejšie držať peniaze a občas ich nechať v mincovni preraziť na väčší objem za určitý poplatok, ako mať v bankách úložky s demurrage.
A po určitej dobe nastáva devastujúca kríza bankovníctva, čo najlepšie dokumentujú záznamy krachov navyspelejších bankových domov ( compagnias ) v TAL. V r. 1330 - 47 sa banky vo Florencii, Benátkach, Perugii ai. poskladali ako domčeky z karát ( 2 vtedajšie bank. giganty Perugia r. 1343 a Bardi r. 1346).
Čiže jedným z dominantných faktorov prudkého poklesu a katastrofálnej krízy po r. 1300 bolo významné zníženie rýchlosti obehu peňazí v ekonomike, čo vyvolal postupný širší prechod od meny s demurrage k normálnym inflačným peniazom. Z jasných príčin sa peniaze s demurrage otáčali rýchlejšie v porovnaní s obyčajnými peniazmi, ktoré sa akumulovali u j-eliťákov. Fenomén deficitu peňazí v tom období je veľmi dobre známy špecialistom na dané obdobie (treba porovnať analógiu s umelo vyvolanou globálnou krízou v r. 2008, ktorá ešte potrvá pár rokov).
Zníženie rýchlosti obehu peňazí nebolo vyvolané ani tak fyzickým nedostatkom zlata a striebra, ako vymiznutím demurrage peňazí a koncentráciou bohatstva v rukách "elít".
A tento proces sa odvtedy ťahá dodnes, používajú sa síce sofistikovanejšie metódy, ale základný mechanizmus je rovnaký.

Čiže stredoveké skúsenosti v krátkosti zhrniem:
Finančný systém s nákladmi na ich úschovu (demurrage - časové znehodnocovanie peňazí) vyvolal "zlatý vek", pričom si málokto uvedomoval podstatu tohto ekonomicko-investičného modelu.
Keď sa od lokálnych mien výrazne ustúpilo a zaviedol sa monopol deficitných (inflačných) peňazí, tak sa ekonomiky zrútili a ľudia sa dostali do temného stredoveku s morovými ranami, keď vymrelo podľa rôznych odhadov od 1/3 po 1/2 populusu v Európe.

Odstránenie úroku(úžery) teda ešte samo o sebe nestačí na plný rozkvet oikonomos pre blaho celej spoloCnosti..