"a tak spätných väzieb je poskromne, viacerí to (sčasti) vzdávajú, alebo sa zablokujú.
Typu: "Len aby sme v hanbe nezostali"."
- ale to je problém ich vlastného ega, a s tým bojujeme viac menej kazdý... Je to falosný strach, relikt skolskej výchovy a zameriavania sa na chyby a náledný trest za chybovanie. Kazdý si musí uvedomit, ze tu nie sme v skole a 5-ky, ci poznámky, alebo zosmiesnovanie nehrozí. Kazdý máme nejakú svoju mozaiku chápania, nejaký vlastný obraz, vlastnú mieru pochopenia a uchopenia problematiky... Ak s tým nevyjdem do pléna, nenájdem odvahu vyjadrit svoj názor, oberám sa o moznost pohladu iných, pohladu z odstupu na mnou poskladaný obraz a následne o korekciu, ci upevnenie - potvrdenie.
Myslís si, ze ja som nebol v takejto pozícii, ci tu, alebo v debate s inými, co vedia cerpat priamo z univerza? Tiez takto so mnou diskutovali... Bud som sa posunul dalej, alebo zasekol... Vtedy som sa zase k otázke, pochybnosti vrátil... A bol som neodbytný...
Nech si vsetci berú príklad napr. z erddysta. Kolkokrát sa dostal v úvodzovkách do ostrejsej konfrontácie - urazené ego to chcelo zabalit, uzatvorit sa do seba, ale nevzdal to, nasiel cas a odvahu este raz sa k tomu v klude vrátit. A kolko krát sa posunul vpred, kolkokrát si poopravil názor, kolko krát sa utvrdil vo svojom - to vie len on sám... O tomto je konstruktívne vzdelávanie...
Re: Re: Re: Re: Re: Re: ...pomôcka...
popolvár | 07.02.2014