-zatial sa musia vzdélavat rodicia a co sa týka detí, v tomto kazdý vlastné vzdelávat, nenechat vsetko na skolu, casom sa aj tam dostanú správni ludia na správne posty. Boli sme naucení zbavovat sa zodpovednosti za svoje rozhodnutia a strach pred zodpovednostou nás alibisticky prinútil túto zodpovednost prenechat na iných - aj zodpovednost za výchovu a vzdelávanie nasich detí (s týmto aspektom má co do cinenia aj juvenilná justícia).
Ako postupovat a viest výchovu a vzdelávanie vlastných detí, v tomto môze byt nápomocné nasledovné z clánku Diany Grellovej: Poznanie je cesta srdca.
"Strach brzdí nase vedomie, ktoré nám nedovolí vidiet veci v sirsích súvislostiach. Strach je ilúzia, ktorá nás drzí pripútaných k starej ceste utrpenia, otroctva. Iba cez poznanie je mozný rast... Poznanie a zivot podla poznania je skutocným svetlom. poznanie zvysuje nasu frekvenciu. Pretvárat negatívne okolnosti na pozitívne cez pochopenie, co pre nás na negatívnych bolo dôlezité a potom sa podla toho zachovat a zit, to je POZNANIE.
Pre malé deti je prirodzené byt v prítomnom okamihu. Stav radosti je pre nich prirodzený. Deti cítia svoju dusu a sú prekvapené, ze dospelí sa s nimi nedelia o radost z bytia, ale práve naopak, ich z bytia vytrhávajú.
Radost vychádza z násho vnútra. Ked si ju chceme privolat zvonka, vymiename skutocnú radost za povrchné potesenie. Takto dospelí vedú deti ku konzumu, k závislosti od vonkajsieho sveta.
Pre dieta je dôlezité, aby mohlo skúmat, poznávat veci tak , ako je to len mozné. Ked nemôze skúmat a poznávat, lebo ho drzíme a prílis obmedzujeme svojim strachom, predstavami, stratí odvahu poznávat a robit priame skúsenosti. Bez priamej skúsenosti má sprostredkované skúsenosti svojich rodicov a neskôr iných ludí. Takto sa u neho formuje viera, co je pren mozné. Nevie, ze dokáze omnoho viac, ako si myslí, ze dokáze, pretoze mu chýba priama skúsenost, o ktorú sa môze opriet. Ked nemá priame skúsenosti, nevie, ze má nejakú silu a opiera sa o vonkajsí svet. Ked potom vonkajsí svet nesplna to, co od neho ocakáva, rúca sa mu svet a stráca vieru. Poznanie nie je viera, poznanie je priamy zázitok. Je to vedenie.
Ked dieta zahanbujeme, obvinujeme a ked musí potlácat svoje túzby, stráca prirodzenú hravost a radost. Ked nemôze prezívat radost z bytia, blokuje sa jeho cítenie a zacne sa programovat na to, co by malo cítit, na to, co mu radost zvonka prinesie.
Ked sa blokuje radost, blokuje sa aj sila. Dieta sa bojí ukázat svoju silu, aby neublizovalo rodicom tým, aké je. Zacne verit, ze je slabé, bezmocné, závislé. Takto, ked uverí v bezmocnost, uzatvára sa zivotu a premýsla nad tým, co je dobré a zlé, správne a nesprávne a nevie sa rozhodovat. Ked si dieta môze verit, je vitálne, má svoje názory, ktoré sa nebojí ukázat."

Vo výchove vlastných detí, casto v dobrom úmysle ochránit ich pred vsetkými chybami, ktoré sme my sami uskutocnili, ci strastami, ktoré sme prezili, zbytocne mentorujeme a nevhodne zakazujeme, ci vysvetlujeme vlastné postoje a skúsenosti, nás pohlad na danú vec, okolnost. Casto tým narobíme viac skody, ako úzitku. Vzdy musíme nájst tú rozumnú mieru a dôsledok násho zámyslu vo výchove dietata. Nechám ho popálit sa zápalkou, ale nedovolím mu skocit do peca. Nechám ho nech si trepne kladivom po prste, ale nepustím ho k zapnutej cirkulárke. Zo zaciatku mu dovolím riadit bezné auto, ale zabránim mu nasadnút ako do prvého auta do monopostu F1. Nechám ho raz sa opit, nech mu je zle, nech "umiera z opice", ale nedovolím mu pichnút si heroín...
A predovsetkým mat cas na vlastné dieta, ak nieco potrebuje, odlozit vsetko nabok a plne sa koncentrovat na dieta, na jeho otázku, poziadavku. Ale zároven, aby sme sa nesatli neskôr jeho otrokom, ucit ho, aby respektovalo aj ono nas a vhodnost casu vyrusit rodica ak je zaneprázdnený...

Lebo ak si my nenájdeme cas na vlastné deti, nájde si ich niekto iný a prejavy cudzej výchovy sa nám nemusia vzdy pácit...