Ťaháč, melúci z posledných síl, sa zastaví a povie:
" Tak dosť nákladik! Prestaň slintať po sladkých jahodách a vstávaj hore! Ak máme prežiť, prilož ruky k dielu! Urobíme si iglu, aby nás víchrica nezmietla."
Primrznutý nákladik slabým hláskom zaševelí:
" Ale ako ? Nevládzem!"
Unavený taháč podávajúc pomocnú ruku zhúkne:
" Davaj ruku" a ťahá skrehnutý nákladik zo sánok.
Víchrica silnie, iglu sa stavať nedá. Ťahač si spomenie na zemljanku, schytí zo sánok lopatu a začína odhadzovať primrznutý sneh.
"Rúbať drevo snáď vieš? " - pýta sa ťaháč, obzerajúc sa po skrehnutom nákladiku. "Chytaj sekeru a porub sane na podkúrku". "Ale na čom ma potom povezieš?" - opýta sa slabnúcim hláskom nákladik.
"To vyriešime, až prežijeme! Tak nefrflí a rúb, lebo ťa nechám vonku!"- odvrkol unavený ťaháč z posledných síl hĺbiaci zemljanku.
Skrehnutému nákladiku neostávalo nič iné, len schytiť sekeru a porúbať sane, veď chcel prežiť a dostať sa k vytúženým sladkým jahodám.
Dielu sa zadarilo, zemljanka sa vyhĺbila a pekná kôpka dreva z porúbaných saní sa nakopila.
Ťaháč začal nosiť veci do zemljanky. Vyčkávajúci nákladik medzitým prešľapoval pri narúbanej kope dreva, šuchajúc si ruky, aby mu mráz nezašiel za nechty.
"To ti mám stále hovoriť, čo máš robiť? Čo tam jalovo prešľapuješ, však nanos dreva do zemljanky?!

A čo bolo ďalej?