Smrť spasiteľa

Navždy bol u nás iba tôňou,
hosť, ktorý prišiel bez pozvania.
Z jeho lutny však znel zvuk tónov,
a spieval piesne, ktoré rania.

Piesne, ktoré nám dal svet podlý,
piesne smútku a utrpenia,
hoc jeho verše ako nôž bodli
sršala však z nich láska cenná.

Piesne vždy všetkých prebúdzali,
vracali aj dušu do tela
a tie zas našli ideály,
a tiež svetlo na konci tunela.

Boja sa tých, ktorí dav vedú
tí zákerní potrimiskári
a tak mu dali zopár kvapiek jedu
do jeho vína tam v pohári.

"Tak si ho do dna vypi celé,
na ten svoj osud padlý anjel
my takú pravdu viac nechceme,
na lutnu tvoju prach nech sadne!"